Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Z histórie našej obce očami Jozefa Barcíka

Trnianska lipa nie je hocijaká, je vzácna

"Anderjom Hlinkom posvätené zvony roznášajú svoj hlahol ďaleko za hranice chotára".

Pár kilometrov od Zvolena, severozápadným smerom na úpätí Kremnických hôr, leží dedinka Tŕnie. V jej strede na miernom navrší tróni mohutná lipa. Keď sa v jarných mesiacoch odeje do belostných kvetov, ich omamujúca vôňa zaplaví takmer celú dedinu. Je to veľmi vzácna, nie hocijaká lipa. Zasadil ju pred 76 rokmi veľký syn slovenského národa, bojovník za autonómiu Slovenska, za národné a sociálne práva Slovákov, ružomberský prelát Andrej Hlinka.

Štyri roky po návšteve nášho mesta a vyhlásení Zvolenského manifestu navštívil Hlinka náš región opäť. Zavítal aj do dedinky Tŕnie, aby tam 6. októbra 1936 vysvätil zrekonšruovaný kostol, zvony a organ. Pricestoval na koči ťahanom párom bielych koní. Len čo sa objavil na ceste vedúcej do dediny, rozzvučali sa na jeho počesť všetky zvony a na okolitých kopcoch strieľali z mažiarov. Na začiatku dediny stála veľká slávobrána, pri ktorej privítal vzácneho hosťa richtár Ján Vonkomer s dievčencami a mládencami v krojoch. Po obidvoch stranách cesty snerom ku kostolu pozdravovali vzácnu návštevu davy občanov.

Trniansky kostol pochádza z roku 1332. Bol postavený v gotickom slohu a zasvätený sv. Martinovi, ktorého má dedina v obecnom erbe. Okúsil obdobie kuruckých povstaní, náboženských nepokojov, obdobie reformácie a neskôr rekatolizácie. Počas I. svetovej vojny zrevirovali pre vojnové účely dva zvony a nechali len jeden.

Z tribúny postavenej na návrší, kde rastie lipa, prehovoril vzácny hosť v duchu jeho hesla " Za boha život, za národ slobodu"  k občanom zo širokého okolia, aj zo Zvolena. Hlinokm posvätené zvony roznášajú svoj hlahol ďaleko za hranice chotára. Počuť ich vo Zvolene a pri peknom počasí  aj vo Zvolenskej Slatine a Očovej.

 

 


 

Bývala to významná dedina. S kostolom od kráľovnej Beatrix.

Pozerám z okna na 7. poschodí na mohutnú zelenú hradbu Kremnických hôr, na jej zvlnený chrbát opierajúci sa o modrú oblohu.Na jej upätí veža tŕňanského kostolíka, ktorá v lúčoch ranného slnka vyzerá ako pozlátený drahokam uprostred čarokrásnej prírody. Kostolík kultúrna pamiatka, postavený na kopci za dedinou, dýcha dávnymi vekmi. Je obklopený starými, vyše dvestoročnými chránenými lipami.

Listujem v útlej monografii obce, na ktorej vydaní pri príležitosti 720. výročia prvej písomnej správy mal hlavný podiel dlhoročný úspešný richtár Vlado Kapusta. Jej autormi sú historik Pavol Kuka, ktorý mal v tejto dedinke veľmi vrúcny vzťah, a dlhoročný riaditeľ tunajšej školy, pedagóg Marko Rajecký. Obidvaja sú už na večnom odpočinku. V kinhe sa uvádza, že kostol dala postaviť kráľovná Beatrix, manželka uhorského kráľa Mateja Korvína, ktorý jej dal do daru Zvolenský zámok.

Skutočnosť, že obec Tŕnie dostala už v tom čase kostol, faru a školu, naznačuje, že to bola výzanamná dedina prevyšujúca všetky okolité obce svijím významom a postavením. Bola tu zriadená stanica na vyberanie mýta od kupcov prichádzajúcich do sídla Zvolenskej veľžupy od Kremnice a Turca.

Dedina akoby mladšou sestrou Banskej Štiavnice. Niet tu takmer kúsok rovnej cesty. Na kopci nad dedinou kostolík s vežou natretou na červeno stráži od dávnych čias svoje ovečky - domčeky stojace v dvoch radoch vedľa seba ako nastúpení vojaci. Uprostred dediny krčmička s obchodom. Len stará košatá hruška, pod ktorou mládenci večer po záverečnej tak pekne spievali, musela ustúpiť stavebným úpravám. Na jej mieste stojí parčík so sochou vojaka od tunajšieho ľudového umelca Štefana Puškára. Mäkké cestičky a chodníky, po ktorých sme ako deti behávali  v horúcich letných dňoch bosými nohami, pokryli asfaltom a dlaždicami. Len tá prenikavá tichosť, ktorá v tomto letnom čase nikdy nebýva, sa silne tlačí do uší. Nepočuť už hrkot vozov vrchovato naložených voňavým senom, nevidno chlapov s kosami na pleciach ani ženy zhrbené pod ťažkými batohami sena.

Na dolnom konci vyrastajú uličky s úhľadnými modernými domčekami, z ktorých niektoré si postavili prisťahovalci rozhodnutí vymeniť neďaleký mestský ruch za život v tichom, zdravom podhorskom prostredí vo vyše 500- metrovej nadmorskej výške.

 

 


 

Spomienka na učiteľa Marka Rajeckého

Poznáme veľa vzácnych osobností, ktoré vyorali hlbokú brázdu na poli kultúrno-výchovnej činnosti. Boli to najčastejšie učitelia na našich dedinách, ni ich meno nebolo docecené a po skončení svojej pozemskej púte odišli do zabusnutia. Takým bol dedinský učiteľ, vynikajúci kultúrno-osvetový pracovník, folklorista, ľudový liečiteľ Marko Rajecký.

Písal sa rok 1935. Z dediny Starý Tekov v okrese Levice prišiel do podhorskej dedinky Tŕnie na dvojtriednu rímsko-katolícku ľudovú školu ako mladý učiteľ, absolvent Učiteľského ústavu v Leviciach. Kedže to bola cirkevná škola, jeho úlohou bolo každý deň hrať v kostole na organe a spievať na bohoslužbách. Hneď v prvých rokoch svojho pôsobenia v dedine sa začal venovať svojej láske, ochotníckemu divadlu. Pre túto činnosť našiel v dedine v radoch mládeže, ale aj dospelých veľký záujem. Každý rok nacvičil najmenej tri divadelné hry na Martina, patrńa tunajšieho kostola, keď sú v dedine hody, tiež na Vianoce a Veľkú noc. Zúčastňovali sa aj celoslovenských súťaží ochotníckych súborov. Aby sa zachovala krása ľudových piesní, aby sa aspoň na javisku obnovili staré tradíciezo západnej oblasti zvolenského regiónu, založil folklŕnu skupinu Trňan, s ktorou sa dostal aj na folklórne festivaly v Detve a Východnej. Založil tiež detskú časť tejto skupiny, ktorej dal názov Vrabce z Tŕnia. Po februárovom prevrate 1948, ak chcel ostať v školských službách, musel tento majster klávesov opustiť kráľovský nástroj v kostole a rozlúčiť sa aj s kostolom. Posledné roky pred dôchodkom učil na I. základnej škole vo Zvolene.

Pri príležitosti 720. výročia prvého písomného záznamu o obci Tŕnie vydal splu s historikom Pavlom Kukom monografiu obce. Keďže celý svoj produktívny a dôchodkový vek strávil v tejto obci, jeho želaním bolo, aby miestom jeho posledného odpočinku bol trňanský cintorín.


 
ÚvodÚvodná stránka